Premýšľali ste niekedy nad tým, že žobráci niekedy „zdvihnú ruku“ nie kvôli tiesni v ich živote? Odhalení takýchto „chudobných ľudí“ je už veľa, pre mnohých z nich je tento druh činnosti druh práce s veľmi slušným zárobkom a niektorí dokonca budujú celé organizácie s vlastnou hierarchiou a príkazmi.
Krátky príbeh
Čo ma podnietilo napísať tento článok. Nedávno som vzala svoje dieťa do škôlky, cestou sme sa zastavili v lekárni, lebo... Bolela ma hlava a chcel som si čo najskôr dať liek proti bolesti. Keď sme vyšli z lekárne, vydali sme sa preplnenou ulicou smerom do záhrady. A potom, keď som prešiel pár metrov, volá na mňa žena. Išla ku mne, prešla okolo a potom, akoby sa trochu vrátila, upútala moju pozornosť otázkou „Dievča, môžem sa ťa opýtať? Bolo jasné slnko a od bolesti hlavy som sa pozeral na podlahu bez toho, aby som zdvihol hlavu, takže prvé, čo sa mi ušlo, boli topánky. Pekné kožené členkové čižmy. Zdvihol som hlavu, prižmúril oči a zamrmlal: „Áno, samozrejme...“Na čo žena odpovedala: "Nebudeš mať 50 rubľov, pomôž mi...?" Povedala to absolútne sebavedomo a dokonca trochu cynicky a pozerala sa mi priamo do očí.
Len som pokrútila hlavou, chytila dieťa za ruku a rozbehla sa mojím smerom. Cestou som si dala tabletku a odišla zo škôlky, aby som išla za prácou na druhý koniec nášho malého mesta. Po ich dokončení som sa vybral na prízemie obchodného centra, kde bol veľký supermarket. Po vyzdvihnutí košíka s potrebným tovarom som išiel k pokladni. A keď som rozložil tovar na opasok, uvidel som pred sebou tie isté kožené členkové topánky. Len tentoraz nemala na sebe pršiplášť, ale !norkový kabátik! (Ja napríklad nemám vôbec žiadny kožuch). A pri porovnaní jej oblečenia a nákupného zoznamu s mojím som si uvedomil, že by bolo logickejšie, keby som ju požiadal o 50 rubľov, ale nie naopak...
Kto sú oni, žobráci oblečení lepšie ako my?
Dnes sa nepozrieme na tých žobrákov, ktorí sedia na vlakových staniciach, v podzemných chodbách, pri vchodoch do obchodov – sú naozaj chudobní a trpia. Budeme hovoriť o ľuďoch, ktorí si žijú dobre (niekedy lepšie ako bežný občan) na úkor milosrdných okoloidúcich. Ako možno navonok identifikovať človeka, pre ktorého je natiahnutá ruka cestou nielen k zárobku, ale aj k nejakému obohateniu?
Kľúčovým rozdielom je vzhľad. Obyčajne sú na tom tí, ktorí sú v chudobe – špinavé a obnosené šaty, sklopený pohľad, často pod vplyvom alkoholu alebo opice (veľa ľudí začína piť kvôli ťažkému životu). Takíto ľudia takmer vždy zostávajú v tieni – cez deň sa ledva zoškrabú na obed a alkohol. Takáto pasivita od ostatných je spojená s odpudzujúcim vzhľadom a prístupom k podnikaniu – človek často len sedí na kartóne s pohárom.Okoloidúci často prejavujú antipatiu voči tomuto spôsobu „zarábania peňazí“, hovoriac, že by bolo lepšie ísť do práce a zarábať si vlastnou prácou.
Profesionálni žobráci vyzerajú dobre upravení a vytvárajú obraz bohatého človeka, ktorým v skutočnosti je. Takíto ľudia zvyčajne oslovujú okoloidúcich so žiadosťou o finančnú pomoc pod zámienkou vyššej moci. Zabudli ste napríklad peniaze na cestu, alebo potrebujete súrne vložiť peniaze na telefónne číslo, ukradli vám peňaženku, zmeškali ste vlak atď. Verte, že ľudia pristupujú k takýmto žiadostiam s veľkou dôverou a porozumením. Je potrebné sa baviť o tom, koľko sa dá takýmto podnikaním zarobiť? Najmä ak ide o veľké mestá, kde stretnúť človeka druhýkrát je takmer nemožné.
Tento spôsob zarábania peňazí nie je fyzicky náročný, pri správnych psychologických vlastnostiach to nebude náročné na psychiku a za deň môžete zarobiť až niekoľko tisíc. Isté je, že takýto žobrák dostane za hodinu driny viac peňazí ako priemerný robotník u nás. Zároveň, bez pocitu silnej záťaže, nie je pre vás pracovať v bani alebo vykonávať operáciu srdca. Navyše sú takíto ľudia považovaní za nezamestnaných, prípadne si vybavia nejaké doklady o invalidite, čím dostanú od štátu ďalšie financie, ktoré sa stávajú príjemným bonusom k ich základnému príjmu.
Psychológia žobrania
Takýmto žobrákom sa však oplatí dať za pravdu – sú to skutoční profesionáli vo svojom odbore, nie každý môže zaujať ich miesto, nech to znie akokoľvek smiešne a zvláštne. Skúste vo svojom voľnom čase osloviť okoloidúceho a požiadať ho o nejakú pomoc, najmä finančnú.Ak to slovami vyzerá ako jednoduchá úloha, v skutočnosti vám to spôsobí veľké ťažkosti, budete musieť prekonať akúsi psychologickú bariéru, ktorá bude zasahovať do konštruktívneho dialógu. Je nepravdepodobné, že budete môcť presvedčiť človeka, aby dal peniaze prvýkrát - na to musíte byť nielen skúseným žobrákom, ale aj veľmi citlivým psychológom. Znie to smiešne, ale predstavitelia žobrákov, ktorých sme identifikovali zo zvyšku, dokážu takmer na prvý pohľad určiť psychotyp a náladu človeka. Samozrejme, nie vždy to vyjde, ale vo väčšine prípadov práve preto pristupujú k tým najdostupnejším „obetiam s jemným srdcom“, ktorým nevadí dať drobné alebo dokonca malý účet.
Chcel by som poznamenať, že pani z môjho príbehu si ma vybrala ako server úplne správne. Keby nebolo bolesti hlavy, pravdepodobne by som jej dal tých 50 rubľov. Ďalšou zaujímavou vecou je, že vám nedáva na výber, koľko chcete odoslať. Už teraz stanovuje minimálnu sumu „daru“. Tie. Na základe stupňovania bankoviek, ak nemáte v peňaženke 50 rubľov, nebudete môcť získať drobné. A s najväčšou pravdepodobnosťou dáte preč účet vyššej nominálnej hodnoty ako odmietnete s odvolaním sa na jeho nedostatok.
Za diskusiu stojí aj druhá strana mince, takíto ľudia si často nechávajú len malú časť príjmu pre seba, zvyšok ide na nejaké zdanie manažmentu. Náčelník riadi žobrákov, prideľuje im pracovný čas a územie a v prípade problémov ich chráni pred banditmi aj pred zákonom. To je výhodné pre samotného zamestnanca, ale v konečnom dôsledku zarobí babku. Žiaľ, vyskytli sa aj prípady úplného otroctva, keď človek musel pracovať pod hrozbou fyzického ublíženia.Väčšina z týchto „prešľapov“ sú však leniví ľudia, ktorí dostávajú peniaze za nič. Žijú vo veľmi pohodlných podmienkach, nosia dobré oblečenie, jedia chutné a drahé jedlo a často jazdia vlastným autom.
Samozrejme, tieto informácie neboli získané experimentálne, ale boli zozbierané zo spoľahlivých spravodajských zdrojov.
Na záver by som chcel povedať, že je len ťažko možné s istotou zistiť, kto je pred vami - človek v skutočnej núdzi, v nejakej ťažkej situácii alebo zarábajúci peniaze týmto spôsobom. Preto jediné radikálne rozhodnutie, ktoré možno urobiť, je podať žiadosť alebo ju nepodať vôbec.
Myslím si, že by sme s týmito informáciami mali zaobchádzať týmto spôsobom. Existujú domáce mačky a pouličné mačky. Ale keď im necháte jedlo na ulici, jedia obaja. Určité percento tých, ktorí „profitovali“, by nemalo ovplyvniť skutočnú poskytnutú pomoc. A zvyšok je na nich.
1
